O nás

V roku 2015 sa podarilo bane znovu sprístupniť a vytvoriť základný turistický okruh.

Pred koncom tisícročia sa skupiny dobrovoľníkov usilovali bane ochrániť pred nájazdami vandalov, zlodejov a iných dobrodruhov, ktorí do nich nelegálne vstupovali a bezohľadne ničili ich históriu. Vypracovali prvé plány ich sprístupnenia a turistického využitia.

V roku 1922 bola ťažba v opálových baniach ukončená a bane na ďalších takmer 100 rokov zatvorené.

Posledným nájomcom starej éry ťažby opálu bola francúzska firma Bittner – Belangenoy.

Správa opálových baní sa odlúčila od Banského riaditeľstva v Banskej Štiavnici a priradila k správe Soľnej Bane v Solivare.

Opálové bane navštívil prof. Dr. František Slávik, významný český mineralóg, aby posúdil stav baní a zvolil ďalší postup prác.

Po 1. svetovej vojne sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo a opálové bane sa stali súčasťou  Československa.

Do roku 1911 hospodáril v opálových baniach štát. Hoci boli snahy o ich odpredanie, záujemcovia v dôsledku vypuknutia  1. sv. vojny od zmluvy odstúpili.

V roku 1903 bolo brúsenie opálov v Dubníku zastavené.

Rozhodnutím Ministerstva financií v Budapešti prešli opálové bane do prevádzky štátu, to znamená, že prevádzku prevzal vlastník, ktorý po desaťročia usmerňoval ťažbu opálu.

Technológie sa  modernizujú aj v banskom priemysle, o čom svedčí postavenie ťažného parného stroja a pulzometra. Eggerovci v tomto období objavili veľké množstvo drahokamu v mieste, ktoré sa dodnes nazýva Gizelina kaplnka. Po objavení opálu v Austrálii a jeho postupnom prenikaní na svetové trhy sa Eggerovcom prestalo dariť a nájmu sa v roku 1896 vzdali.

august 1880 získla nájom opálových baní statkár Jozef Bánó a bratia Eggerovci. V prvých rokoch sa im darilo. V Dubníku postavili novú brusiareň, v štôlni Viliam dali vybudovať prvú banskú koľajovú železničku. V roku 1886 Jozef Bánó svoj podiel Eggerovcom predal.

V roku 1873 sa konala významná svetová výstava vo Viedni, na ktorej si opál získal pozornosť a priazeň panovníka Františka Jozefa I. Ten udelil Adolfovi Ľudovítovi Goldschmidtovi rytiersky rád, šľachtický titul a predikát von Libanka.

V roku 1871 zomiera Emília Goldschmidtová na tuberkulózu. Po smrti matky pokračuje v rodinnej tradícii prvorodený syn Adolf Ľudovít Goldschmidt von (de) Libanka.

V roku 1862 bol nájom Emílie Goldschmidtovej predĺžený.

Salomon Johann Nepomuk Goldschmidt zomrel náhle vo veku 47 rokov. Nájmu sa ujala vdova Emília, rod. Polláková. Stala sa tak prvou a aj poslednou dámou na čele banského podniku v Dubníku.

V auguste roku 1845 preberá bane uznávaný viedenský klenotník Salomon Johann Nepomuk Goldschmidt. Dômyselný podnikateľský plán čoskoro priniesol svoje “ovocie” a ťažba po rokoch začala byť výnosná. Okrem iného sa Johann Nepomuk zasadil o obrovskú popularitu drahokamu a jeho predaj. Zaviedol nový systém klasifikácie a hodnotenia opálu a v baniach zamestnával približne 350 baníkov.

Novým nájomcom baní sa stal advokát Gabriel Fejérváry, ktorý vytvoril pravdepodobne prvé banské mapy tejto oblasti. Práve on sa zaslúžil o systém “správneho” dobývania a pre lokalitu sa začala črtať veľká budúcnosť.

Jozef Rumpler živelnou povrchovou ťažbou opálu devastoval ložisko, na základe čoho mu bol nájom odobratý a nový prenájom získal Marek Szentiványi. Po ňom nastalo v baniach ticho, nenašiel sa totiž žiadny záujemca, ktorý by sa o nájom uchádzal.

Zdá sa, že sa o ťažbu opálu viedli mnohé spory. Koncom 18. storočia zveruje monarcha ťažbu viedenskému klenotníkovi Jozefovi Rumplerovi. Netrvá však dlho a nájom baní opätovne preberá spoločnosť Neumány. Ani tá však svoju pozíciu na Slanských vrchoch neustojí a do čela baní sa vracia Jozef Rumpler, ktorý opál ťaží..Dozvedieť sa viac...

V roku 1789 vypracoval Anton Ruprecht, profesor baníckej akadémie v Banskej Štiavnici, správu o stave opálových nálezísk. V nej je dodnes uchovaný obraz existujúceho banského priestoru, spolu s dobovými návodmi a plánmi. Za jeho prítomnosti sa v bani Libanka otvorila prvá pokusná štôlňa.

Počas panovania Jozefa II. dostala výhradné dobývacie právo spoločnosť Neumány a Koletsch.

V roku 1775 našli na dne potoka v Červenici najväčší opál na svete, známy je pod menom Harlekýn. Vážil 607 gramov a ohodnotili ho na 700-tisíc holandských guldenov. Dnes sa nachádza v zbierke prírodovedného múzea vo Viedni.

Anselmus de Boodt, osobný lekár cisára Rudolfa II. a zakladateľ modernej mineralógie, opisuje vo svojej práci Gemmarum et lapidum starú, zavalenú baňu na drahý opál, čím potvrdzuje prítomnosť ťažby v Slanských vrchoch dávno predtým, ako o nej boli vydané prvé písomné zmienky.

Hľadanie magického opálu bolo úspešné. Svedčí o tom príkaz cisára Rudolfa II., adresovaný Štefanovi Kecerovi z  Pekľan, ktorým mu nariaďuje sprístupniť svoj pozemok ťažbe drahých kameňov. Tento písomný doklad potvrdzuje, že opálová baňa pri Červenci je oficiálne najstaršou na svete. Do odhalenia ďalších ložísk opálu v Mexiku a Austrálii bola..Dozvedieť sa viac...

Prvá písomná zmienka o drahom opáli na našom území pochádza zo 14. mája 1597, kedy cisár Rudolf II. Habsburský vydáva povolenie pre Alberta Veľkého, považovaného za najväčšieho mysliteľa stredoveku, hľadať vzácny opál po celom území Uhorska.

Keď sa Izabela Jagelovská, dcéra poľského kráľa Žigmunda I., v roku 1539 vydávala za uhorského kráľa Jána Zápoľského, do daru dostala výnimočný šperk. Impozantný zlatý prívesok bol osadený šestnástimi opálmi v tvare slzy, ktoré bezpochyby pochádzali z lokality Slanských vrchov. Dodnes je tento klenot uložený v zbierkach múzea v Budapešti.

O ťažbe opálu v Slanských vrchoch ešte pred naším letopočtom hovoria mnohé miestne povesti. Hlbinná ťažba však na základe odborného posúdenia oblastných nálezov začala okolo 11. storočia.

Ako sa dostal opál do mesta Alexandra Veľkého? Kto obýval divoké územie v Slanských vrchoch? Za úspešným putovaním krásneho opálu stoja germánske kmene a podnikaví rímski obchodníci, ktorí si nenechali ujsť príležitosť potešiť o nič menej čarovnú egyptskú kráľovnú. Je pravdepodobné, že počiatky ťažby kráľa drahokamov, ako Rimania opál nazývali,..Dozvedieť sa viac...

Opál svojím pôvabom očaril gréckeho básnika Onomakrita natoľko, že ho vo svojej básni prirovnal k detskej tváričke. Obdivom nešetril ani rímsky filozof Gaius Julius Solinus, ktorý záhadnému kameňu šesťdesiatich farieb pripísal v diele Polyhistor mimoriadne magické účinky. Rímsky prírodopisec Plínius v knihe Naturalis Historia, jednej z prvých encyklopédií staroveku, píše:..Dozvedieť sa viac...